Púšť
„Šesť hodín poobede. Najvyšší čas skončiť.“ Pomyslela si doktorka Sophie Bremenová. „Thomas , už máš všetko? Možme ísť? “ Zakričala na kolegu. Z vedľajšej kancelárie sa vyrútil ošarpaný, chudý, no inteligentne vyzerajúci starší pán. „Už som možme vypadnúť s tejto diery. Nenávidím to tu, všetci tí študenti ma raz položia na lopatky! Konečne by som už chcel zažiť nejaké poriadne dobrodružstvo! “ Povedal doktor Thomas. Na to sa doktorka Bremenová iba pousmiala, ale v duchu s ním súhlasila. Vtom ju zo svojich myšlienok vytrhol hlasný dupot na schodisku a silné Thomasove mykanie. Nechápavo sa naňho otočila a spýtala : „ Thomas, čo sa deje?“ Thomasovou odpoveďou však nebola jeho obľúbená slovná hračka, no vystrašený pohľad smerom ku schodisku. Brenenova sa bojazlivo otočila. Uvidela svoju najlepšiu kamarátku Evelyn. Veľmi ju to potešilo, úplne zabudla, že si na dnes dohodli stretnutie v ich obľúbenej kaviarni- Cafe d´Or. A vtedy jej to došlo, nemali sa stretnúť na univerzite, ale v kaviarni! Rýchlo pribehla k Evelyn, no prišla už neskoro, jej priateľka už bola mŕtva. Zohla sa k nej a vtom uvidela, že niečo drží v ruke. Zo studenej ruky vybrala starý papyrus zviazaný červenou stuhou. Obrátila ho a uvidela jasný nápis jej mena s venovaním- Pre Teba, drahá Sophie! Rozviazala červenú stuhu a uvidela mapu, no nie hocijakú, bola to mapa starovekého Egypta. „Ale však to je poklad kráľa Škorpióna!“ Ozval sa zozadu Thomasov hlas. „Sme v suchu, hor sa na dobrodružstvo!“ Zakričal. No Sophie vobec nezaujímala nejaká hlúpa mapa, zohla sa k mŕtvej Evelyn a začala neuveriteľne plakať. Vtedy jej to došlo. Už žiadne kávičky, dlhé prechádzky v parku, ani rozoberanie mužov a ich problémov. Všetko bolo v okamihu preč. Z jej myšlienok ju odrazu vytrhol ostrý zvuk. Najprv ho nevedela zaradiť, no potom zistila, že je to siréna. Siréna polície! Začalo jej to zapadať ako puzzle: smrť, staroveká mapa, polícia... Toto sa jej predsa snívalo, asi pred týždňom. Žeby vízia? Znova ju Thomas strhol: „Brenenova poďme, musíme ísť prvým lietadlom!“ Ani netušila ako sa dostala na letisko, keď sa jej letuška pýtala na batožinu. Všetko sa zbehlo tak rýchlo! Počas letu sa s Thomasom pokúšali vylúštiť staré písmo, ale veľmi sa im to nedarilo. Písmo síce vylúštili, no absolútne nerozumeli pointe príbehu. Keď lietadlo zosadlo, obaja vystúpili do slnkom rozpálenej krajiny. Brenenova si ihneď vyzliekla kabát, keď vtom do nej niekto prudko narazil, až jej z rúk vypadla mapa. Pozrela sa hore a uvidela okúzľujúceho mladého muža. Usmial sa na ňu a podal jej mapu: „Veľmi sa ospravedlňujem , ale vypočul som si váš rozhovor v lietadle. Možem vám pomocť. Volám sa Robert Grais a som grafológ. Zameriavam sa hlavne na písma staroorientálnych štátov.“ „Sophie, never mu!“ Ozval sa Thomas. No Sophie bola ako v tranza, Robert ju natoľko očaril, že mu bezhlavo uverila. Podala mu mapu. „ Robert to vylúštil!“ Zakričala po hodine Sophie na Thomasa, ktorý stál v blízkom bare. Všetci traja sa vybrali hľadať poklad. Po náročnej ceste cez púšť Sahara sa k nemu dostali. Zažili veľa dobrodružstiev, ale aj útrap. Ale poklad bol veľkolepý! Presne taký, ako si ho Sophie predstavovala. Presne taký ako jej ho otec kedysi vykresľoval, keď bola malá. Aj on bol vášnivý historik a zberateľ. Keď sa s nadšením otočila k Robertovi, zarazila sa. Zhrozilo ju, keď videla v jeho ruke injekciu. Pozrela smerom k Thomasovi, no ten už ležal na zemi. Posledné slová, čo si pamatala, boli Thomasovi: „ Ja som ti to hovoril, never mu!“ Keď sa zobudila nad sebou uvidela Thomasovu tvár. „Kde som?“ spýtala sa. „Si v nemocnici, už sme si báli, že sa nezobudíš.“ Vtom sa prirútila Evelyn: „Drahá, vďaka, že si už hore!“ Sophie sa na ňu nechápavo pozrela: „Evelyn, ty žiješ?“ Evelyn sa rozosmiala. „Samozrejme, že žijem. Prečo sa o mňa bojíš? To by som sa skor mala báť ja o teba.“ Sophie nechápala, vobec nič. Neskor jej to Thomas vysvetlil. Keď zatvárala dvere, zo stropu padla omietka, ktorá jej pristála priamo na temeno hlavy. A potom odpadla, tak Thomas ihneď zavolal Evelyn a sanitku. No Sophie ničomu nerozumela. Žiadna mapa ani poklad? Neverila! A nikdy ani nebude...
Komentáre