Tmavá pokojná noc. Susy tíško spala. Sníval sa jej krásny sen a jednorožcoch, vílach aj zlých škriatkoch. Všetko bolo tak pokojné. Z ničoho nič celým okolím otriasla zem. Susy sa vyľakala. Rýchlo vstala a rozbehla sa k bratovi do izby. Otvorila svoje ružové dvere a zmrazilo ju. Všade bol krásny striebristý poprašok. Nevedela, čo sa stalo. Vyzeralo to ako u nej v sne. Všetko bolo tak rozprávkovo biele, tak čarovné. Okolo nej sa vznášali obláčiky popola. Úplne zabudla na brata. Prišla k oknu a uvidela jasné svetlo vyžarujúce z obrovského ľadovca, ktorý sa rozprestieral nad ich malým mestečkom. Vtom ju niekto chytil za ruku, bol to brat Mike. „Susy pobež, vybuchla sopka!“ naliehal Mike. Susy sa rozplakala, spomenula si na starú báj o Pompejách a ich nešťasti. Brat jej ho veľakrát rozprával. „Mike, Mike my zorieme ako tí ľudia v Pompejách. Ja sa bojím.“ Vzlykala Susy. Mike si k nej kľakol a pomaly ju utíšil. Keď vybehli z domu, uvideli paniku. Hlavná cesta bola uzavretá. Všetci obyvatelia z okolia pobehovali, kričali, ba aj nariekali. Medzi nimi sa nachádzali muži v oranžových vestách, ktorí všetkých pomaly evakuovali do bezpečia. Susy neverila vlastným očiam. Nikdy nevidela toľko smútku a bezmocnosti. Vtom momente ju niekto potiahol za rukáv. Sklopila zrak smerom k zemi, odkiaľ prišiel podnet. Uvidela starého deduška, naklonila sa k nemu a on jej potichu zašepkal: „Toto všetko je len začiatok...“
Na pamiatku k nedávnej prírodnej katastrofe: výbuch sopky na Islande.
Komentáre